Prinášame vám ďalšiu kapitolu románu MERITUM – Nočné besy

,,Pôjdeme. Nemôžeme čakať. Tá voda ma celkom prebrala.“ Vzala jej hrebeň z ruky, hodila ho na jednu z postelí a svorne takmer až vybehli na chodbu, no vo dverách sa zrazili s Viktorom.

Rovnako ako ona aj on mal mokré vlasy, čo znamenalo len jedno.

Sprchoval si sa?“ bolo prvé, čo z nej vyletelo.

Viktor len povýšenecky povytiahol obočie a sarkastická odpoveď na seba nenechala dlho čakať:

,,Nie, vonku pršalo, tak som sa postavil pod odkvap a tu je výsledok.“ Potom si ich premeral pohľadom a na rovinu sa spýtal: ,,Kam idete?“

,,Ideme si po odpovede, kam inam?“ Gabriela už bola netrpezlivá, iba ich zdržiaval. ,,Hádam si si nemyslel, že sa chystáme naspäť do katakomb.“

,,Myslím si, že presne to mu napadlo,“ pobavene skonštatovala Lesia.

,,Mohla by si mi prestať čítať myšlienky?“ zasyčal na ňu Viktor a urazene ohrnul nos.

,,To nerobím,“ ohradila sa Lesia.

,,Nezaspím, kým sa nedozviem celú pravdu,“ zúrila Gabriela a osopila sa na Viktora. ,,Tam za tebou, ak nám ráčiš uhnúť z cesty, je človek, ktorý tú pravdu pozná. Takže buď sa pohneš alebo…“ zámerne vetu nedopovedala a  jej vyhrážky zostali visieť vo vzduchu.

,,Alebo pôjdeš s nami,“ dokončila Lesia namiesto nej, čím si od Gabriely vyslúžila zamračený pohľad, pretože takto koniec jej vyhrážky nemal vyzerať.

,,Správne, Lubina,“ lúskol Viktor prstami. ,,Pôjdem s vami. Sme v tom predsa spoločne.“ A už ťa nepustím z očí, ty čertica v anjelskom rúchu, dopovedal si sám pre seba v duchu.

Určite? Ozval sa mu hlas v mysli a on zbledol. Určite! Odpovedal mu a oblial ho studený pot. Démon vedel o jeho slabine. Vedel, čo ku Gabriele cíti a nepochyboval, že sa to za každú cenu pokúsi použiť proti nemu. Stále ho mal v hlave, aj keď sa zo všetkých síl bránil. Kým sa mu však voči nemu nepodarí postaviť si ochrannú bariéru, nebudú pred ním v bezpečí.

O pár minút už klopali na dvere izby, ktorú obývala matka predstavená. Využívala ju aj ako kanceláriu, no zároveň v nej bývala. Izbu od spacej časti delil len veľký drevený paraván. Gabriela tu pred šasom trávila veľa času rozhovormi s ňou, ak teda nebola práve zahrabaná v sutinách, pivnici, suteréne či na povale. Niektoré menšie relikvie z kláštora mala stále vo svojom dome a pracovala na nich. O to viac ju šokovalo zistenie, že jej nepovedala nič z toho, kým vlastne je a čo ju čaká.

Viktor zodvihol ruku, že zaklope, no dvere sa otvorili a tak ruku stiahol. Stála v nich žena, ktorú hľadali.

,,Meškáte,“ povedala, čím ich dokonale šokovala. Usadila ich k stolu a sama si sadla oproti nim do svojho kresla. ,,Žiadam vás, aby ste brali ohľad na môj vek, ktorý sa už blíži k meraniam historických letopočtov,“ zasmiala sa sama na svojom vlastnom vtipe a naznačila im, aby sa posadili, pretože aj napriek pozvaniu zostali stáť pri svojich kreslách. Všetci traja, cítiac sa ako neposlušní žiaci po príchode do riaditeľne, sa usadili a čakali.

REKLAMA

,,Ale poďme teda k meritu veci.“ Odrazu zvážnela, preplietla si prsty na rukách položené na stole a nahla sa dopredu, aby na nich lepšie videla. ,,Čo chcete vedieť?“ Avšak skôr, ako stihli odpovedať, si odpovedala sama a im ústa zaklapli naprázdno. ,,Predpokladám, že všetko. Tak dobre. Viem, čo vás sužuje a usiluje o váš život. No vopred vás varujem, že to nebude také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá.“

,,Ale my nevieme, ako sa to vlastne zdá ani na prvý, ani na ôsmy pohľad… pretože nám sa teda momentálne zdá, že ide o bezútešne nekonečné divadlo, kde hlavnými hrdinami síce sme my, no scenár nám akosi zabudli doručiť,“ prehovoril ako prvý Viktor a znel viac ako povýšenecky.

Nič iné sa od neho ani nedalo čakať. No niet sa čomu čudovať. Už toho mal plné zuby.

,,Áno, scenár možno nemáte, ale obávam sa, že toto divadlo sa už odohráva v repríze,“ odpovedala mu pokojným tónom matka predstavená a prenikavým pohľadom sa pozrela priamo na Gabrielu. ,,Nie si jediná Nefilim, ktorá bola v tomto kláštore. No si jediná, ktorá ho opustila živá.“

***

Pokračovanie na ďalšej strane.