Deti sa nerodia s tým, že vedia pomenovať smútok, hnev, strach či radosť. Učia sa to postupne – cez vzťahy, bezpečie a dospelých. Nemali by sme sa detí pýtať preto, aby sme dostali správnu odpoveď, ale preto, že nás ich detský svet naozaj zaujíma. Učiteľka Valéria Kraváriková hovorí, že rozhovor s dieťaťom nemusí byť veľký ani zložitý. Inšpirovaná svojou každodennou praxou v škôlke pri Košiciach vytvorila metodickú pomôcku Sedmokrásky. Pomáha deťom (i dospelým) otvoriť sa počas ranného komunitného kruhu a naladiť sa na spoločný deň. Niekedy stačí jednoduchá otázka, chvíľa ticha a istota, že aj mlčanie má v kruhu svoje miesto. Sedmokrásky sú pozvaním k tomu, aby sme s deťmi hovorili citlivejšie, vnímavo a s väčším rešpektom.
Deti potrebujú cítiť, že ich svet je pre nás dôležitý
Metodická pomôcka Sedmokrásky vznikla prirodzene medzi deťmi. Prečo ste sa rozhovorom v kruhu chceli venovať hlbšie?
Dlho som cítila, že mi chýba ucelený systém, ktorý by prirodzene prepájal rozhovor, vzťahy a emócie. V materskej škole som denne videla, aké dôležité je, aby sa deti cítili videné, prijaté a vypočuté. Keď si s nimi sadnem do kruhu, vznikne iná atmosféra. Zrazu sme tu len pre seba. Vidíme sa, počúvame sa, spomalíme.
Pre mňa je ranný kruh srdcová záležitosť. Nie je to len aktivita na začiatok dňa. Je to priestor, kde sa buduje dôvera, spolupatričnosť a bezpečie. V kruhu nikto nestojí vyššie ani nižšie. Nikto nie je vpredu ani vzadu. Každý má svoje miesto. Otázky som si začala zapisovať tak, ako ich prinášal každodenný život v triede. Vznikali z rozhovorov, z riešenia konfliktov, ale aj z momentov ticha, keď deti ešte nevedeli nájsť slová. Sedmokrásky preto nevnímam ako produkt od stola. Vznikli zo skutočných situácií medzi deťmi.
Hovoríte, že dnešným deťom aj dospelým často chýba obyčajný čas na rozhovor. Čo nám v tom každodennom tempe uniká?
Žijeme vo svete, kde je veľmi veľa podnetov, povinností a tlaku na výkon. Deti aj dospelí sa stále niekam ponáhľame. Často nám nezostáva čas len tak sa rozprávať, pýtať, zastaviť a naozaj sa započúvať jeden do druhého.
Ranný kruh vytvára vzácny priestor na spomalenie, ticho a prítomnosť. Deti v ňom môžu hovoriť o tom, čo prežívajú, cítia alebo zažili. Často zdieľajú úplne obyčajné veci, lenže práve tie sú pre ne veľmi dôležité. My dospelí máme niekedy tendenciu detské starosti zľahčovať. Lenže to, čo sa nám zdá malé, môže byť pre dieťa veľké. Deti potrebujú cítiť, že ich svet je pre nás dôležitý.
Prečo sú rozhovory s deťmi také dôležité už v materskej škole alebo na prvom stupni?
Deti sa nerodia s tým, že vedia hovoriť o svojich emóciách. To sa učia. Keď im dáme priestor a správne otázky, začnú postupne pomenúvať, čo prežívajú. A keď lepšie rozumejú svojim pocitom, lepšie rozumejú aj druhým.
Veľmi často vidím, že sa deti medzi sebou hádajú a nevedia si situáciu vysvetliť. Namiesto napomínania niekedy stačí opýtať sa: „Ako si sa v tej chvíli cítil?“ Rozhovor sa zrazu zmení. Deti nezačnú hovoriť o tom, kto má pravdu, ale o tom, čo sa v nich deje. A práve vtedy vzniká skutočné porozumenie. Toto sú zručnosti na celý život. Dieťa sa učí vyjadriť svoj názor, počúvať, rešpektovať druhých, hovoriť o sebe, no zároveň vnímať, že aj druhý človek niečo prežíva.
„Čo ste mali na obed?“ „Neviem.“
Ako sa dá dieťaťa pýtať tak, aby nemalo pocit, že je skúšané alebo tlačené do odpovede?
Otázka musí byť jednoduchá. V tom je jej sila. Nemáme sa dieťaťa pýtať spôsobom, pri ktorom hľadáme správnu odpoveď. V kruhu neexistuje správna ani nesprávna odpoveď. Existuje len to, ako sa dieťa cíti, čo si myslí, čo prežíva.
Nepoviem dieťaťu: „Vymenuj svoje silné stránky.“ Opýtam sa ho: „Za čo by si sa dnes pochválil?“ Alebo: „Čo je podľa teba láska?“ „Kedy si sa cítil smutný?“ „Ako sa správa ozajstný kamarát?“ „Kde cítiš strach?“ To sú otázky, ktorým dieťa rozumie. Nie sú zložité, no vedia otvoriť veľmi hlboký rozhovor. Dôležité je aj to, aby sme sa nepýtali len zo zvyku. Dieťa veľmi rýchlo vycíti, či nás jeho odpoveď naozaj zaujíma.
Mnohí rodičia sa detí pýtajú: „Ako bolo v škôlke?“ a dostanú odpoveď: „Dobre.“ Ako sa pýtať inak?
Túto situáciu poznáme asi všetci. Rodič sa opýta: „Ako bolo?“ Dieťa odpovie: „Dobre.“ „Čo ste robili?“ „Nič.“ „Čo ste mali na obed?“ „Neviem.“
Niekedy stačí otázku zmeniť. Namiesto „Čo ste mali na obed?“ sa môžeme opýtať: „Chutil ti dnes obed?“ Alebo ak rodič vie, čo bolo na jedálnom lístku, môže povedať: „Chutilo ti dnes to mäsko?“ Už tým ukazuje, že má reálny záujem.
Ak chceme vedieť, aký malo dieťa deň, môžeme sa pýtať konkrétnejšie: „Čo ťa dnes potešilo?“ „Zažil si dnes niečo zábavné?“ „Čo sa ti dnes podarilo?“ „Bolo dnes niečo, čo ťa zarmútilo?“ Takéto otázky dieťaťu pomáhajú vrátiť sa ku konkrétnym chvíľam dňa.
A niekedy je dôležitý aj čas. Dieťa po škôlke alebo škole nemusí byť hneď pripravené rozprávať. Môže potrebovať ticho, oddych, preladenie. Večer, keď už okolo neho nie je ruch, odpovie možno úplne inak.
V Sedmokráskach aj v ranných kruhoch zdôrazňujete právo nehovoriť. Prečo je také dôležité?
Je to pre mňa jedna z najdôležitejších zásad. Každé dieťa má právo nehovoriť. Aj ticho je odpoveď. Na začiatku sa môže stať, že dieťa si do kruhu ani nesadne. Zostane bokom, pozoruje. Aj to je v poriadku. Počúva, sleduje, získava istotu. Vidí, že v kruhu sa nič zlé nedeje. Keď sa bude cítiť bezpečne, možno sa pridá.
To, že dieťa neodpovie nahlas, neznamená, že sa v ňom nič nedeje. Otázku počuje. Premýšľa o nej. Možno sa k nej vráti doma, možno na ďalší deň. Už len to, že sa pri nej zastaví, má hodnotu. Právo nehovoriť zároveň posilňuje sebadôveru. Dieťa zažije, že môže rozhodnúť o sebe. Nemusí odpovedať len preto, že to dospelý očakáva. Je to prejav úcty k dieťaťu.
Stáva sa, že sa aj plaché dieťa postupom času v kruhu osmelí?
Vidím, že deti potrebujú čas. Niektoré hovoria hneď, iné dlho mlčia. A potom príde chvíľa, keď zrazu zdvihnú hlavu, vezmú si hovoriaci predmet a povedia jednu vetu. Možno len pár slov. Ale pre ne je to veľký krok.
Dospelý má vtedy veľmi citlivú úlohu. Nemá dieťa tlačiť, opravovať ani hodnotiť. Má ho sprevádzať. Keď dieťa nevie pomenovať, čo cíti, učiteľka mu môže jemne pomôcť. Nevnucuje mu svoje slová, skôr mu ich pomáha hľadať.
V kruhu sa však môžu otvoriť aj ťažké témy. Strach, smútok, hádky, odmietnutie. Ako má dospelý reagovať?
V prvom rade musí vedieť, čo sa pýta. Ak viem, že je v triede dieťa, ktoré doma prežíva niečo náročné, neotváram otázku, ktorá by ho mohla zbytočne zasiahnuť.
Môže sa však stať, že dieťa otvorí citlivú tému samo. Vtedy treba reagovať veľmi pokojne. Poďakovať, prijať, no nerozvíjať to pred celou skupinou. Kruh nemá byť miestom, kde dieťa vystavíme ďalším otázkam. Citlivú tému treba v kruhu uzavrieť jemne a bezpečne. Ak si situácia žiada pomoc, dospelý ju potom rieši ďalej cez školský podporný tím alebo s ľuďmi, ktorí majú kompetenciu dieťaťu pomôcť.
Ranný kruh nie je terapia. To je veľmi dôležité povedať. Je to priestor na zdieľanie, počúvanie a budovanie vzťahov. Nenahrádza odbornú pomoc.
Neútočia na druhého, ale hovoria o sebe
Kde je hranica medzi zdieľaním a riešením konfliktu?
V kruhu nikdy nesmie vzniknúť súdny tribunál. To je veľké riziko. Ak sa začne ukazovať prstom – ty si to urobil, ty si zlý – dieťa sa ocitne pod tlakom celej skupiny. Pozerajú sa naň desiatky očí a ono dostane nálepku. Toto sa nesmie stať.
Ak treba riešiť konkrétny problém, dospelý ho má riešiť medzi štyrmi očami. V kruhu môžeme otvoriť tému všeobecne. Napríklad priateľstvo, odmietnutie, pomoc, rešpekt. Bez mien. Bez obviňovania. Takto sa deti učia pozerať na situáciu inak. Nie cez otázku, kto je vinný, ale cez otázku, čo kto prežíval a čo by pomohlo nabudúce.
Keď deti prestanú riešiť, kto má pravdu, a začnú hovoriť o tom, čo cítia, niečo sa začne meniť.
Mení sa spôsob komunikácie. Deti postupne vedia povedať: „Nepáči sa mi, čo si urobil.“ „Bolelo ma to.“ „Som z toho nahnevaný.“ Neútočia na druhého, ale hovoria o sebe. To je obrovský posun. Namiesto „ty si zlý“ príde veta: „Mňa nahnevalo, keď si mi zobral hračku.“ Dieťa tým pomenúva, čo sa v ňom stalo. A druhé dieťa to vie lepšie prijať.
Vidím, že deti si potom začnú niektoré situácie riešiť samy. Nepotrebujú hneď volať pani učiteľku. Vedia sa zastaviť, pomenovať pocit, navrhnúť riešenie. Samozrejme, učia sa to postupne. Aj my dospelí sa to stále učíme.
Hovoríte, že učiteľka je v kruhu sprievodkyňou. Čo to znamená v praxi?
Učiteľka nevedie kruh ako niekto, kto rozdáva slovo z pozície moci. Je sprievodkyňa. Pomáha deťom cítiť sa bezpečne, drží pravidlá, vníma atmosféru. Na začiatku môže hovoriť prvá. Posmelí tým deti a ukáže im, že aj ona je súčasťou kruhu. Nie je len dospelá osoba, ktorá stojí nad nimi. Je s nimi.
Veľmi pomáha hovoriaci predmet. Rozpráva ten, kto ho drží. Ostatní počúvajú. Deti sa tak učia trpezlivosti, rešpektu a aktívnemu počúvaniu. Nie je to debata, kde sa všetci prekrikujú. Je to zdieľanie.
Zažili ste v kruhu momenty, keď vás detská odpoveď silno zasiahla?
Veľmi často. Vtedy si uvedomím, aký je detský svet iný ako náš, no zároveň veľmi blízky. Deti často pomenujú veci tak jednoducho a pravdivo, že človek na chvíľu stratí slová.
Mala som napríklad chlapčeka, ktorý na otázku, kedy bol smutný, odpovedal, že vtedy, keď mu ocko zabudol priniesť papučky. Pre dospelého možno drobnosť. Preňho to bol veľký moment. Papučky preňho znamenali istotu, bezpečie, niečo známe. Takéto odpovede nás učia pozerať sa na svet detskými očami. To, čo sa nám zdá banálne, môže byť pre dieťa veľmi dôležité.
Pridajte komentár