Mnohí ľudia maľujú obrazy. Košičanka Danka Gregová maľuje príbehy. Príbehy ukryté v emóciách, spomienkach, symboloch a tichých zákutiach ľudskej duše. Keď sa s ňou rozprávate o umení, veľmi rýchlo pochopíte, že v jej prípade nikdy prioritne nešlo len o estetiku. Tvorba je pre ňu cestou k sebe samej, spôsobom spracovania života, ale aj mostom medzi človekom a niečím, čo ho presahuje.
Nie je náhoda, že jej ostatná výstava v Glory Café na Alžbetinej ulici v Košiciach niesla názov Metamorfózy v kozmickom objatí. V jej obrazoch sa stretáva vesmír s človekom, hlina s hviezdami, spiritualita s každodennosťou a tajomstvo s veľmi osobnými skúsenosťami.
„Kozmické objatie pre mňa znamená dôveru. Dôveru v život, v proces a v to, že sme v bezpečí. Že niekedy jednoducho musíme prijať aj to, čo sa nám nepáči, pretože to patrí k našej ceste,“ hovorí výtvarníčka a arteterapeutka.
Keď obraz vzniká sám
Danka Gregová nepatrí medzi umelcov, ktorí si dopredu presne naplánujú každý detail. Práve naopak. Mnohé jej diela vznikajú intuitívne, akoby ťahy jej štetca či iného nástroja niekto viedol zvnútra.
„Na mojej kreatívnej ceste ma výrazne ovplyvnili dve ženy. Prvou bola profesorka Šicková – Fabrici, ktorá počas štúdia arteterapie odblokovala moju tvorivosť. Zrazu som začala maľovať deň aj noc. Akoby niekto tvoril cez mňa a ja som len držala štetec.”
Práve preto možno návštevníci jej výstav často hovoria o zvláštnej energii, ktorú z obrazov cítia.
„Ľudia mi často hovoria, že v obrazoch cítia moju dušu. Možno som do nich naozaj vložila časť seba. Teší ma, že ich nevnímajú ako niečo mŕtve, ale že v nich cítia život.“
Nie je to pritom len romantická predstava umelca. Kto stojí pred jej obrazmi, má pocit, akoby sledoval záznam vnútorného sveta. Namiesto realistických výjavov prichádzajú symboly, štruktúry a farebné vrstvy, ktoré si každý interpretuje po svojom.
Kľukatá cesta k tomu, po čom naozaj túžila
K umeniu ju to ťahalo odmalička. Kreslila, maľovala a snívala o umeleckej škole. Život ju však najskôr zavial iným smerom.
„Vždy ma to ťahalo k umeniu. Chcela som sa dostať na umeleckú školu, ale nevyšlo to. Neskôr som študovala sociálnu andragogiku a túžba tvoriť vo mne zostala. Len som nemala odvahu,“ spätne sa zamýšľa sympatická rodená Prešovčanka, ktorá však celý život žije v Košiciach.
Práve arteterapia sa napokon stala miestom, kde sa spojili obe jej vášne – tvorba a práca s ľuďmi.
„Oslovila ma myšlienka prepájať umenie s pomocou druhým. Využiť talent ako terapeutický nástroj.“
Arteterapia môže byť podľa jej slov prínosom prakticky pre každého.
„Veľa ľudí má pocit, že nevedia kresliť alebo maľovať. Lenže o tom to vôbec nie je. Nič sa nehodnotí, nie je nič správne ani nesprávne. Farby, hlina či ceruzka sú len prostriedkom, ako dostať zo seba niečo, čo človek možno ani nevie pomenovať.“
Arteterapiu realizovala s dospelými i deťmi, onkopacientkami, aj ľuďmi s neľahkým životným príbehom. Druhou ženou, ktorá ju výrazne ovplyvnila, je Janka Homzová, výtvarníčka a pedagogička, pod ktorej vedením sa už tretí rok venuje keramike.
Vesmír, ktorý nosíme v sebe
Ak existuje téma, ktorá sa Dankinou tvorbou tiahne celé roky, je to vesmír. Nie však v podobe vedeckých teórií či astronómie. Skôr ako symbol nekonečna, tajomstva a premeny.
„Fascinuje ma vznik vesmíru, energia, pohyb a neustála premena. Hviezdy vznikajú a zanikajú. Niečo končí, aby mohlo vzniknúť niečo nové. Vlastne je to podobné ako v našich životoch.“
Práve preto sa vo výstave Kozmické objatie objavil motív metamorfózy či motýľa – symbolu transformácie, konca jednej etapy a začiatku novej.
Napriek vesmírnym témam sa však jej tvorba vždy vracia späť k človeku.
„Mám pocit, že každý z nás v sebe nosí malý kúsok vesmíru. A tým kúskom je naša duša.“
Maľovanie horúcim voskom
S Dankou Gregovou sa spája aj výnimočná technika enkaustiky – maľovania horúcim voskom, ktorej je verná dlhé roky. Vosk vytvára štruktúry pripomínajúce galaxie, hmloviny či neznáme krajiny.
„Na enkaustike ma vždy fascinovala sloboda. Keď nie som spokojná, môžem vosk znovu roztopiť a obraz meniť. Je to živý materiál, ktorý neustále reaguje.“
Občas sa jej stáva zvláštna vec. Namaľuje útvar intuitívne a až neskôr zistí, že niečo podobné existuje v prírode alebo vo vesmíre.
„Raz vznikol obraz, ktorý mi pripomínal hmlovinu. Keď som si ju neskôr vyhľadala, našla som fotografiu skutočnej hmloviny, ktorá vyzerala takmer rovnako.“
Posledné roky však objavuje aj keramiku. Práve spojenie vosku a hliny sa stalo jedným z nosných prvkov spomínanej výstavy.
Pridajte komentár