Predstavte si, že za umením nepôjdete do galérie, ale vyberiete sa do lesa, k vode či na zabudnuté miesta v košickom regióne. Košický samosprávny kraj a Košice Región Turizmus priniesli 25. mája do priestorov Tabačky/Kulturfabrik prvú konferenciu o umení v prírode s názvom LANDART CONF. 2026. Slovenská landartová galéria po štyroch rokoch práce predstavila osem zrealizovaných diel v Košickom kraji a ďalšie dve pripravuje. Projekt prepája súčasné umenie, prírodu a cestovný ruch spôsobom, aký nemá na Slovensku obdobu. V čase, keď kultúra podľa organizátorov bojuje o prežitie a zažíva „eutanáziu“, vznikajú v krajine objekty, ktoré nie sú len fotopointmi pre turistov. Sú pozvánkou na spomalenie, premýšľanie a vnímanie priestoru okolo seba v širšom kontexte.
Umelecký smer Land art vznikol v 60. rokoch 20. storočia v USA ako reakcia na komercializáciu umenia v galériách aj na tradičné sochárstvo. Umelci pri ňom nevystavujú krajinu ako kulisu, ale pracujú priamo v nej – z prírodných materiálov a s priestorom, ktorý sa stáva súčasťou diela. Krajina tak nie je len pozadím, ale médiom aj spoluautorom umeleckého zážitku. V minulosti však prinášal priam brutálne zásahy do prírody. Podľa Doroty Kenderovej, riaditeľky Východoslovenskej galérie, pracuje lokálny projekt presne naopak. Jednou zo základných podmienok Slovenskej landartovej galérie bolo, aby diela prírodu rešpektovali a prirodzene s ňou komunikovali. Časom bude krajina pretvárať aj samotné diela. „Príroda si s objektom sama poradí,“ vysvetlila Kenderová, ktorá je zároveň členkou odbornej poroty pri výbere umelcov a diel.
Osem diel v prírode
Pointou je dostať umenie k ľuďom a ľudí k umeniu – priamo do prírody Košického kraja. Zároveň landartový projekt predstavuje hlboký dialóg medzi umeleckou intervenciou a špecifickým charakterom krajiny.
„Umenie nemôže fungovať bez komunity a vedenie Košického samosprávneho kraja vníma podporu umenia ako investíciu do identity celého kraja,“ priblížila Lenka Vargová z Košice Región Turizmus. Podľa jej slov je tento projekt výnimočný práve tým, že dokáže prepojiť človeka s prírodou a umením v konkrétnych lokalitách, čím návštevníkom odkrýva skutočnú esenciu regiónu založenú na autentickosti, ekoturizme a trvalej udržateľnosti.
Osem diel roztrúsených po rôznych kútoch Košického kraja ukazuje, že landart nemusí byť len efektný objekt v krajine. V Smižanoch vyrástla monumentálna drevená inštalácia Dúha vodu pije, v Zádielskej doline futuristická Kométa a pri Herlianskom gejzíre poetické dielo Za časom na oblohe s funkciou slnečných hodín či napájadla pre živočíchy. Pri Senianskych rybníkoch návštevníkov čaká hravá Kukaň, pri jazere Turzov keramická Račia procedúra odkazujúca na kúpeľnú minulosť lokality a v Drnave kovová špirála 1+1=LES. Súčasťou galérie je aj Korytnačí bunker v Strede nad Bodrogom či Figová jama v Iliašovciach. Autori pri tvorbe pracujú s prírodnými materiálmi, geologickými motívmi aj pamäťou miesta. Diela tak nie sú len fotopointmi, ale citlivými zásahmi do krajiny, ktoré človeka spomalia a privedú aj do miest, kam by možno inak nikdy nezašiel.
Dúha vodu pije
Na konferencii sa predstavili tri z ôsmich diel landartovej galérie.
Dielo Dúha vodu pije od Jozefa Piláta je vytvorené z drevených trámov, ktoré pochádzajú priamo z chalúpky jeho prababičky. Autor týmto spôsobom symbolicky presúva časť rodinnej histórie len o pár krokov ďalej do voľnej krajiny na Košiarnom briežku v Smižanoch. Inštalácia je orientovaná tak, aby vytvárala rám medzi východom a západom slnka, pričom jej cieľom je navodiť v návštevníkovi pocit „nebeského pokoja“. Hlavným motívom diela je spájanie – hľadanie prieniku medzi človekom, spoločnosťou, kultúrou a prírodou ako symbolu jednoty. Pilát svoj zámer a symboliku diela vysvetľuje nasledovne:
„Tak ako dúha tvorí most medzi nebom a zemou, tak k tejto inštalácii divák môže vojsť dovnútra a ocitnúť sa takto v medzipriestore.“
Korytnačí bunker
Dielo Korytnačí bunker od autora Radovana Čerevku sa nachádza v chránenej krajinnej oblasti pri mŕtvom ramene rieky Bodrog, ktoré trpí nedostatkom vody. Inštalácia je postavená na idei obrany a reaguje na spoločenský diskurz o konflikte medzi ochranou ohrozených druhov a záujmami ľudí.
Objekt má podobu kruhového vyvýšenia. Kombinuje estetiku vojenského bunkra s pancierom korytnačky močiarnej. Autor zvolil túto formu, aby zdôraznil potrebu chrániť čisté močiarne územia, ktoré tento ohrozený živočích potrebuje pre svoj život. Na vrchole diela sa nachádza časť určená na spočinutie a pozorovanie okolitej krajiny, pričom objekt má postupne splynúť s prírodou.
Za časom na oblohe
Samuel Velebný prezentoval svoj objekt Za časom na oblohe s funkciou interaktívnych slnečných hodín. Nachádza sa v areáli herlianskeho gejzíru a je hlbokou reflexiou o cykloch prírody, nevyspytateľnosti gejzíru a pominuteľnosti človeka v kontraste s geologickými procesmi, keď sa opracovaný kameň pod vplyvom počasia opäť mení na prach. Umelec sa snažil vytvoriť objekt hovoriaci jazykom krajiny. Hlavným prvkom diela je zapojenie návštevníka do určovania času, čím sa zdôrazňuje interakcia medzi človekom a prostredím:
„Funkcionalita slnečných hodín je aktivovaná až po vstupe človeka do diela. Je to práve tieň človeka, ktorý stojí na vyznačenom mieste dlažby, a ten teda určuje čas,“ vysvetlil Velebný.
Pridajte komentár