Urobiť si dnes pekné selfie a pochváliť sa s ním na sociálnych sieťach je už bežná vec. Alebo nie. Možno ste človek, ako ja, ktorý sám seba radí do kategórie absolútne nefotogenických ľudí. Foto-momentky z rodinných osláv ma desia. Svoje pokusy o selfíčka zakaždým radšej vymažem. Skrátka nájsť môj „dobrý uhol“ je výzva. A tak som sa rozhodla pre malý experiment. Na vlastnej koži otestujem fotografku Michaelu Eliáš, o ktorej kolujú samé dobré chýry po Košiciach a okolí. Jej priateľská extrovertná povaha totiž človeku rýchlo dodá presne to, čo pred objektívom potrebuje najviac – pocit blízkosti a bezpečia.
Pred fotením
Miška, privítala si ma vo svojom ateliéri, čo všetko tu vidíme? Nejaké plátna?
Sú to papierové pozadia, na ktorých fotím. Dá sa fotiť aj bez nich, ale ty si si vybrala portréty na takomto pozadí. Keby sme použili stenu, mohla by tam byť viditeľná jemná štruktúra, ale my chceme hladký výsledok.
Dnes fotíme „business casual“?
Záleží na tom, ako si to ohraničíme. Pojem biznis portrét má široký záber. Pre interiérového dizajnéra to pokojne môže byť aj fotka v rifliach medzi rozhádzanými vankúšmi. Môže to byť aj klasický „headshot“ v saku. Dnes ťa však nejdeme fotiť príliš formálne – ako guvernérku národnej banky, ale ako novinárku.
Presne tak, civilne a spontánne. Uvidíme, čo z toho vznikne. Máš tu svetlá, stoličku a čo je toto za dáždnik?
To sa volá softbox, konkrétne octabox. Sú to rôzne modifikátory svetla nasadené na zábleskoch. Z tvrdého svetla robia mäkšie. Svetlo prechádza cez dve difúzne látky, čím sa rozptyľuje. Toto je hlavné svetlo a tam máme dve doplnkové, takzvané backlighty, ktoré vytvárajú obrysy. Pri bielom pozadí ich zrejme nepoužijeme, ale pri tmavšom možno áno. Dôležitá je aj odrazná doska, ktorá funguje ako ďalší zdroj svetla.
Priznám sa, že som z toho v strese a uvažovala som, či to bol dobrý nápad. Niekedy si vymyslím tému na článok, v teoretickej rovine som z nej nadšená, a potom, keď ju mám realizovať, mám chuť zdupkať.
Môžeš sa uvoľniť. Ak by sa nám náhodou nepodarilo urobiť fotky podľa tvojich predstáv, nemusíš ich použiť. Je to úplne slobodné. Ale štatisticky sa mi až tak nestáva, že by ľudia odchádzali nespokojní s výsledkom.
To ma zaujalo. Ako často sa ti stáva, že medzi tebou a foteným človekom nenastane zhoda?
Stalo sa mi to málokrát. Aj v situáciách, keď klient vyzeral nespokojný napriek mojej snahe a konzultáciám, nakoniec tie fotky použil. Beriem to ako signál, že to nebolo až také zlé. A najmä viem, že som vtedy urobila svoje maximum, snažila som sa najlepšie, ako som vedela. Mojou prioritou je vždy komunikácia. Fotky ukazujem už počas fotenia a pri retuši sa pýtam, či je všetko v poriadku. Spokojnosť zákazníka je mojou absolútnou prioritou.
Väčšina bežných ľudí je asi prirodzene pred profi fotením nervózna. Máš rady, ako sa na to naladiť? Ja som sa v zhone týždňa nestihla špeciálne pripraviť. Je dôležité robiť nejakú extra skincare alebo sa zamerať napríklad na nechty? Či si stačí umyť vlasy, naniesť mejkap a obliecť sa do vopred dohodnutého oblečenia?
Vždy robíme to najlepšie, čo vieme v danom momente. Som perfekcionistka, ale priznám sa, že najmä materstvo ma naučilo prestať trvať na absolútnej dokonalosti. Je super urobiť si skincare aj postarať sa o nechty. No ak to pred fotením nestihneme, treba si uvedomiť, že sme urobili svoje maximum. Nie je to žiadna katastrofa, lebo pleť viem dotiahnuť retušou. Profesionálny mejkap robí veľa, pri väčších reklamných foteniach vždy využívam služby vizážistiky, aby proces išiel plynule. Pri menších foteniach mám k dispozícii základnú výbavu, lak na vlasy aj šminky. Už sa mi stalo, že som musela modelku aj sama nalíčiť, keď vypadla vizážistka.
Takže ak sa budem potrebovať prepudrovať, povieš mi to?
Presne tak. Ja som tvojím zrkadlom. Sledujem, kde trčí vlas alebo čo nie je v poriadku. Snažím sa vytvoriť bezpečné prostredie dôvery. Avšak, pre mňa je dôležité, aby si mi povedala, ak sa ti počas fotenia niečo nepáči, lebo pózu hlavy už retušou nezmeníme.
Mám tendenciu sa hrbiť. Mám ti to pripomenúť, alebo si to všimneš?
Všímam si to, ale ocením, ak ma na to tiež upozorníš. Dôležitou zložkou mojej práce je empatia a čítanie ľudí z reči tela a tónu hlasu. Ja sa na ľudí dívam inak ako oni na seba. Každý na sebe vidí nedostatky, ktoré fotograf nevidí. Preto si s klientmi prezerám fotky už počas fotenia. Ešte pred samotným fotením si spolu prezeráme inšpirácie, aby som navnímala ich vkus a dozvedela sa čo najviac o ich očakávaniach.
Musím poukazovať na svoje nedostatky?
Nemusíš, ale môžeš. Pýtam sa, či jazvy alebo znamienka mám potlačiť, alebo ich vnímame ako charakteristický znak. Dočasné veci ako opar, samozrejme, odstraňujem. Dnes je trendom používať menej retuše, čo nás vracia do reality a k normálnosti. Zaujímavý je fenomén selfie. Mobilné telefóny majú širokouhlé objektívy, ktoré tvár človeka deformujú. Ľudia si postupne zvykli na obraz, ktorý nezodpovedá skutočnosti. Klasický portrétny objektív ponúka objektívnejší pohľad na to, ako naozaj vyzeráme.
To je zaujímavé, nevedela som, že telefóny až tak skresľujú.
Je to tak. Robím aj kurzy fotenia mobilom a tam o tom hovoríme. Často ľudí z Instagramu v realite nespoznáš práve kvôli tomuto skresleniu. Bizarné je, že najkrajšie ženy často chcú najviac úprav, ako zväčšovanie očí či pier. Oveľa lepšie sa cítim, keď fotím ženy, ktoré chcú priznať svoje vrásky a jazvy. Ja sama sa retušujem minimálne, pretože sa už prijímam taká, aká som. Treba si tiež uvedomiť, že fotka nie je realita, ale jej interpretácia. Už len použitím iného svetla môže ten istý človek vyzerať o päť rokov staršie alebo mladšie.
Pridajte komentár